Nástupište 1-12 prináša celoročnú tému „pastvinya multiverzá“, na ktorú názvom a koncepciou reaguje ako prvá skupinová výstava v roku 2026 s názvom Stopy osídlení.
Vystavujúci autori a autorka: TEREZA ANTOLOVÁ,PETER DECHEŤ, MARTIN PIAČEK, RASTISLAV PODOBA,MIROSLAV SANDANUS, ĽUBOMÍR SLOVINSKÝ
Kurátor Peter Decheť
vernisáž: 17. 4. 2026, 18.00
výstava potrvá do: 17. 5. 2026
Výber diel piatich autorova jednej autorky prezentuje vzájomne odlišnú a individuálnureflexiu vzťahov medzi človekom a ekosystémom. Diela sadotýkajú problému uchovania hodnôt prostredia / krajiny, naktorých sme ako spoločnosť prirodzene závislí. Názov výstavynapovedá, že ideová rovina sa sústreďuje na stopu, ktorúje možné naprieč výberom diel interpretovať rôzne. Môžeňou byť odpad ako negatívna stopa človeka v ekosystéme,stopa po historickej minulosti uložená v archívoch, nežiadúcepsychické stopy čitateľné z ľudského správania. Popieranieklimatickej krízy, stúpajúci konzum a rýchlosť vývojaa aplikovania prostriedkov digitálnej revolúcie vo všetkýchoblastiach majú za následok negatívny dopad na prírodnýsystém Zeme. V prezentovaných dielach sa črtá aj otázkaporovnania a prehodnotenia nášho vzťahu k prostrediusúčasnej krajiny, či miznúce stopy, ktoré nám boli zanechané,dokážeme a či vôbec ešte chceme nasledovať.
V diele s názvom Pútnik II. (2025/2026), predstavujeTereza Antolová figurálny motív situovaný do prostredia inštalácie vytvorenej z viacerých predmetov a z rôznychmateriálov. Ideou je vytvorenie situácie o medzipriestore,v ktorom stoja proti sebe dve roviny: túžba a skutočnosť.Sadrová figúra zastupuje osobu pútnika, ktorý je pocestách krajinou unavený. Jeho telo je poznačené stopaminavštívených miest a teraz prezentuje pamäť krajiny. Čas saspomalil, pútnik je vyčerpaný a sedí. Oproti nemu levitujúprírodniny zozbierané a doručené skupinou ľudí. Každýfragment tejto zbierky nesie správu osobnej skúsenostia odkaz na konkrétne miesto, je prvkom pamäti a súčasťoukrajinného archívu. Vrstvením prírodnín sa pred pútnikomvytvára predstava rozptýleného obrazu ideálnej zdieľanejkrajiny. Priestor pod pútnikom je pokrytý zemou s odpadom,ktorý predstavuje skutočnosť narušenej krajiny. Pútnikzastal v pozícii medzi dvomi pólmi – realitou degradácie environmentálnej udržateľnosti a túžbou po nedotknutej čistejkrajine. V tomto medzipriestore je každá prinesená prírodninaprehodnotená a každý prinesený fragment nadobúda novývýznam. V predstave pútnika sa obnovuje krajina vytvorenáz fragmentov prírodnín od konkrétnych jednotlivcov, ktoré sav kontexte celku stali súčasťou zdieľanej siete - kolektívnejpamäti, univerzálneho obrazu krajiny a príbehom o vzťahu ľudía ekosystému.
Vo svojich dvoch prezentovaných dielach, autor Peter Decheť pracuje s témou pamäti vo vzťahu kukonkrétnemu miestu, ktorým je sídlo kaštieľa. V tejtohistorickej pamiatke sa nachádza inventár nepotrebnýchpredmetov, vyradených na určitú dobu z obehu, ktoré autorvníma ako nánosy času alebo ako odložené spomienky. Väčší maliarsky formát pomenovaný Dáta (2022), reprezentujearchív ako papierové úložisko. Námetom maľby sú šanóny exspirovaného účtovníctva z 90-tych rokov, ktoré sú súčasťouinventáru historickej budovy. Kompozícia zobrazuje výrezšanónov uložených do regálov, na ktoré dopadá prudkéslnečné svetlo. Zvyčajne stále v prítmí odložené predmety, vtedy na určitú chvíľu akoby „ožívajú“. Druhé dielo s názvomRekonštrukcia III. (2026) je vytvorené kombinovanoutechnikou, použitím fototransferu na doske a úlomkov rozbitejomietky, ktorú autor našiel v tráve pod fasádou kaštieľa.Fotografia otlačená na doske pochádza z obdobia, kedykaštieľ patril šľachtickej rodine Stummerovcov. Sú na nej trideti, ktoré sa spomedzi úlomkov na nás dívajú. Usporiadanie fragmentov omietky na ploche dosky naznačuje snahupo rekonštrukcii pamäti miesta a snahu poskladať príbehvýznamnej histórie mesta Topoľčany.
Martin Piaček používa vo svojej tvorbe rozsah viacerých médií. Na aktuálnej výstave je premiérovo odprezentovanéjeho sochárske dielo s názvom Záhrada (2020), ktorépredstavuje výrez pôdy v tvare kvádra. Objekt svojim materiálovým prevedením odkazuje na hodnotu pôdy,pretože sa jedná o opracovaný mramorový blok, ktorý jeokrem vznešeného materiálu povýšený aj svojim umiestenímna podstavci. I keď pôda a pozemky boli vždy jednou zozaujímavých investícií a územia ako také predstavovali moc,o ktorú sa bojovalo, autor sa v tomto prípade zameriavana symbolický a duchovný význam pôdy. Pri predstaveo spravodlivom svete, by každý na svete mal vlastniť rovnakúvýmeru pôdy a pretože tomu tak nie je, prirodzene vrodenývzťah človeka k pôde sa prejavuje vlastníctvom záhrad aleboaspoň záhonov. Tieto zmenšené súkromné krajiny predstavujúnaše mini univerzá. V mramorovom bloku, Martin Piačekzvečnil myšlienku o kúsku záhrady, akú symbolicky dedí každýz nás. Dielo celoročne pripomína na odkaz, na zodpovednosť,na stopu, ktorá nám bola odovzdaná a ktorú raz každýodovzdáme ďalej.
Na výstave sú prezentované dve maľby od Rastislava Podobu, z ktorých väčší formát je vystavený po prvýkrátvôbec. Tento veľký formát pochádza z cyklu Zdroj (2010)a jeho námet zobrazuje kontajner ako objekt, aký môžemenájsť v podstate kdekoľvek. Masová produkcia a konzumzapríčiňujú nadmernú produkciu odpadu, ktorá medziročnestúpa a je jedným z najvážnejších environmentálnychproblémov súčasnosti. Kontajner na odpad sa stal jedným zosymbolov moderného sveta, v ktorom musíme hľadať riešeniaako odpad zbierať, triediť a následne spracovať. Celá plochaplátna je venovaná kompozícii len jedného prvku – kontajneru,ktorý je umiestnený v neurčitej lokalite. Dopad svetla naň,vyvoláva dojem dôležitosti a súčasne kladie otázku, prečoby mala byť naň upriamená pozornosť. Tichý dialóg medzidivákom a kontajnerom, môže obsahovať aj interpretáciuo spoločenskej zodpovednosti voči ekosystému. V autorovejdruhej maľbe s názvom Oblasť I. (2020) je námetom meniacasa lesná krajina prostredníctvom zásahu ľudskej činnosti.Plátno stredných rozmerov vychádza z aktuálnych záznamovdostupnej termovízie konkrétnej horskej oblasti v NízkychTatrách, ktoré Podoba dlhodobo interpretuje vlastnýmmaliarskym jazykom. Jeho zobrazenie je ešte dostatočné preidentifikáciu daného územia, no súčasne ako celok presahujedo abstraktnej polohy. Na plátne sa stretajú zelené a bieleodtiene, ktoré reprezentujú lesy a prítomnosť vody. Medzinimi umiestnené signálne červené plochy nás informujúo odlesnených plochách a holoruboch, ktoré postupnev týchto oblastiach spôsobujú eróziu a z prognózy zhoršujúcejsa klimatickej zmeny pravdepodobne spôsobia nenávratnéstraty lesných biotopov.
Obe prezentované maľby od Miroslava Sandanu sa zobrazujú figurálny motív. U oboch malieb je evidentnátemná atmosféra a dojem znepokojenia. To celé vzbudzujeu diváka zvedavosť, čo presne skrývajú ponuré motívy obochplátien. V prípade formátu strednej veľkosti s názvom IlúzieVII. (2024) sa nám v kompozícii predstaví niekoľko figúr, ktorémôžu pripomínať choreografiu z divadelnej hry dystopickéhožánru. Postavy majú navlečené plášte do dažďa, sú v tme bezbateriek, v prostredí naznačujúcom chatovú oblasť. Postavysú síce situované vo vzájomnej tesnej blízkosti, no tvoriazvláštnu disfunkčnú skupinu, ktorú prepája len spoločnálokácia. Členovia medzi sebou nekomunikujú, každá z postávje nasmerovaná svojim vlastným smerom. V maľbe neprší,použité plášte metaforicky vyjadrujú vzájomnú izolovanosť,individualizmus, absenciu zdravých vzťahov a narušenúkomunikáciu s okolitým svetom. Plášte do dažďa súsymbolmi obalenia sa, vymedzenia a odcudzenia sa. Krokyjednotlivcov v tme do neznáma, sú varovnou víziou majúcoupôvod v algoritmoch sociálnych sietí, ktoré nás uzatvárajú do„informačných bublín“. Aj v prípade druhej maľby s názvomDoomsrolling VIII. (2022), autor reaguje na neúmernémnožstvo času stráveného prehliadaním sociálnych médií,ktoré má negatívny vplyv na psychiku človeka. Na malomformáte je hlava ženy, ktorá si prekrýva rukami tvár. Pôsobízúfalo, už sa nechce dívať, ale pomedzi prsty ešte nechávaotvorený priezor, pretože je pre ňu v tejto chvíli priťažké,definitívne sa vzdať „scrollovania“.
Ľubomír Slovinský projektuje svoje diela prostredníctvom technologických nástrojov a dátových rozborov. Skúmanieprostredia krajiny a práca s technickým obrazom sú evidentnéaj v dvoch prezentovaných dielach. Prvým z nich je kinetickýobjekt EGM2008 (2025), ktorý spochybňuje vernosťzobrazení krajiny, ktoré ľudia vnímajú ako realitu. Autor v dielenahradil tradičný glóbus geopotenciálnym modelom Zeme– „geoidom“, čím zdôrazňuje zložitosť a nejednoznačnosť toho, čo vlastne prezentuje presné zobrazenie krajiny. Tvar geoidu s nerovnomerne navrstvenou hmotou nás informujeo skutočnosti, že gravitácia na Zemi nie je všade rovnaká.Nestálosť gravitačnej hodnoty priamo ovplyvňuje rozloženiemorskej hladiny. Štandardne používané mapy a glóbusy predstavujú len zjednodušenú simuláciu skutočnosti,vypočítanú zo získaných dát, ktorým okrem iného chýbarozmer bytostného zážitku prežitého priamo v teréne. DruhýmSlovinského dielom je séria piktogramov s názvom 1:xyz_pictograms (2024), ktoré pochádzajú z prostredia máp. Autorpracuje s mapou nielen ako so záznamom potrebným prevýskum, ale používa obraz mapy aj ako znakový a estetickývklad pre svoju výtvarnú tvorbu. Vybrané piktogramy„vystúpili“ z mapy a nadobudli rozmer priestorových objektovalebo zástupcov malých figúr, ktoré ponúkajú rôzne možnosti inštalácie. Pôsobia hravo a pritom nám vedia sprostredkovaťinformáciu alebo nás poučiť o prostredí v krajine.
Celoročnú činnosť Nástupišťa 1–12 podporila Nadácia Tatra banky.
