9.2.2026 komentová prehliadka s kurátorm výstavy Petrom Decheťom

Text k výstave: kurátor Peter Decheť

Skupinový výstavný projekt odprezentuje piatich umelcov, ktorých prepája
obdobie štúdia v Otvorenom ateliéri maľby pod vedením docenta Rastislava
Podobu. Už počas školských rokov sa vystavujúci venovali vzájomne odlišným
témam, ktoré zrkadlili spektrum ich záujmov. Ich vlastné tematické okruhy sa
napriek tomu v určitých medziach priblížili alebo v určitých poliach prekryli a načrtli
možnosť odsledovať vzájomné vzťahy medzi jednotlivými dielami. Spoločným
prvkom môže byť oblasť výskumu, východisko, zdroj inšpirácie, výtvarné
uvažovanie alebo technické prevedenie. V prípade diela s názvom „IDEA SFÉRY“
(2024) sa autor Dávid Bátora sústredil na fenomén prieniku do kyberpriestoru.
Upload civilizačnej stopy nášho fyzického sveta do digitálneho prostredia umožnil
vznik novej nehmotnej sféry. Odosielané dáta v permanentne prúdiacom móde
sa nabaľujú do objemnej gule, ktorá može evokovať vesmírne teleso. Jeho tvar je
redukovaný a komprimovaný do tvaru mnohostenného objektu, ktorý prezentuje
nekonečný kyberpriestor. Avšak skutočnosť, že je výtvorom človeka, túto myšlienku
popiera a radí ho mimo prirodzené sférické formy planét. Osemnásť geometricky
presne zložených plátien obsahuje motívy z oblasti kultúrnej pamäte, ktoré sú
rôznorodého pôvodu: počnúc snímkami kozmických letov, cez alchymistické
ilustrácie až po digitálne syntetické krajiny. Samotné záznamy prevedené
plotrovou kresbou prenášajú do finálneho výstupu určité nepresnosti. To sa javí
ako významovo dielo podporujúci prvok, ktorý lepšie definuje digitálne prostredie
a jeho artefakty, známe aj ako glitche a bugy.
V rámci pojmov priestor a čas, pamäť a záznam, s ktorými pracuje Dávid
Bátora, taktiež s nimi pracuje aj Adela Škorcová. Jej dielo „V pamäti“ (2025) je
výsledkom niekoľkoročného výskumu, v ktorom sa autorka zaoberá spôsobmi
medzigeneračného odovzdávania informácií a uchovávania kultúrnej pamäte
v regióne Hornej Nitry. Predmetom skúmania je priestor danej lokality, jej
minulosť, historický potenciál, materiálna pamäť, univerzálna povaha jazyka
ornamentu a jeho tradícia. Na tejto výstave prezentovaná len časť inak rozsiahlej
inštalácie, vo svojej komplexnosti až s charakterom muzeálnej expozície, nesie
výpovednú hodnotu dokumentujúcu archetyp spôsobu vtedajšieho života.
Autorka pracuje s nájdenými objektami a fotografiami z oblasti Uhrovskej doliny,
pátra po ich pôvode a zamýšľa sa nad ich kultúrnou a spoločenskou hodnotou.
Ako dlho sa pamäť tvorí a za aký krátky čas dokáže zaniknúť? Po formálnej rovine
je dielo vytvorené cez viaceré fázy spracovania. V kombinovanej technike sú
použité prístupy od kresby, cez maľbu, grafiku, prácu s textom až po použitie
tlačiarní a rozpúšťadla. Výstupy spájajú ornamentiku s výjavmi z dedinského
prostredia, s figurálnymi aj krajinnými motívmi. Zdrojom týchto ornamentov sú
rôzne predmety: stuhy, kachlice, nábytkok. Na samotný pôvod miesta odkazuje
aj farebná rustikálna omietka, ktorá je dôležitou súčasťou inštalácie. Jej náter je
nestabilný, opadáva a odkrýva vrstvy, ktoré sú merítkom času a tvoria vzťah medzi
súčasnosťou a minulosťou, medzi ktoré je dielo zasadené.
Diela Silvie Balážovej pochádzajú zo série Metabióza (2025) a sú
založené na pozorovaní mikrosveta hmyzu v prostredí lesa určitého územia.
Autorka sa sústredila konkrétne na lykožrúta a jeho mnohé druhy, ktorých
požerky – chodby, sú prejavom ich prítomnosti v dreve. Rozhodnutiu pre
túto tému predchádzalo nadšenie experimentovať s kvalitami farby, zaoberať
sa jej transparentnosťou a vrstvením. Štruktúry nájdené v dreve sú kresbou
lykožrúta a stali sa predlohou pre maliarske výstupy zväčšenín s posunom
do abstraktnej polohy. Po obsahovej línii autorka skúma metabiózu - proces,
pri ktorom aktivita jedného druhu rezidentov utvára prostredie pre existenciu
iného druhu. Mŕtve drevo poskytuje priestor pre život iných druhov. 
Autorka pozoruje a všíma si minimálne rozdiely, častokrát prehliadané a pritom veľmi
zaujímavé. Každý druh lykožrúta sa zameriava na určitý druh dreva a podľa toho
je požerková stopa rozdielna. To všetko je spracované a premieta sa do výstupu
v médiu maľba a objekt. Počas výskumu v teréne autorka hľadala požerky
lykožrúta v kôre stromov a zbierala fotomateriál, s ktorým potom pracovala
ďalej v ateliéri. Taktiež zbierala jemné piliny produkované škodcom pri vŕtaní
chodieb, ktoré potom použila pri procese maľby. Sériu Metabióza zastupuje
na tejto výstave výber dvoch diel.
V rovnakom poli skúmania krajiny, prírody a vplyvov na životné prostredie
sa pohybuje aj Alžbeta Hrnčiarová. V prezentovaných maľbách zo série „Liminal
Utopia“ (2024), autorka zaznamenala zmeny v krajine spôsobené industriálnou
činnosťou ľudí, ktorá má závažný negatívny dopad na zdravie ekosystému.
Podnetom pre spracovanie tejto témy je rastúca obava o vlastnú budúcnosť.
Dôležitosť enviromentálnej problematiky má globálny dosah a súčasný stav
je skutočne varujúci. Alžbeta Hrnčiarová sa v tomto prípade sústredila na dve
gudrónové jazerá v okolí obce Predajná. Tieto jazerá sú naplnené odpadom,
ktorý vzniká po spracovaní ropy. V minulosti došlo na tomto mieste ku
kontaminácii povrchovej vody. Neskôr, po zavedení opatrení sú obidve skládky
monitorované, odizolované a strážené, pretože kontakt s ich vodou je dodnes
zdraviu nebezpečný. Autorka pri práci v ateliéri používa satelitné snímky
ako pomocný záznam pri maľbe a tieto materiály používa ako predlohu pri
procese tvorby. Tak je tomu v prípade menšieho diela s názvom „Gudrónové
jamy“. V prípade väčšej maľby s názvom „Štruktúra patogenézy“ sa autorka
koncentrovala na štruktúry a maliarsky fokus znečistenej hladiny jazera.
V prípade diela zo série SloBody (2025) od Jakuba Mlynarčíka, je autorov
záujem sústredený na tému individuálnej slobody, na vnútorný proces premeny
a sebapoznania. Vnútorné presvedčenie na jednej strane a spoločenské
očakávanie na strane druhej, vzájomne vytvárajú napätie, ktoré je reflektované
v námetoch vychádzajúcich z figurálneho motívu. Východiská, ktoré definujú
pohľad významovej roviny diela sú psychológia, filozofia a výtvarné umenie.
Podnetom je autorova potreba vlastnej psychoanalýzy, individuálneho ponoru
a spoznania určitých vyjadrovacích znakov. Použitie tela ako hlavného vizuálneho
prvku slúži ako most pochopenia pre diváka. Autor ho zobrazuje ako neustále
sa obmieňajúcu formu, ako organickú hmotu plnú momentov, kedy je potrebné
rozhodnúť sa. Výrez figúry je vrstvený iným výrezom, časti tiel sa prepájajú,
prelínajú a prechádzajú do celkov zvláštnej anatomickej výstavby. Predstavujú
rôzne situácie od súladu, odhodlania, rozporu a napätia, až po nevôľu, neistotu,
odhodlanie, alebo súdržnosť. Jemne tieňovaná kresba na ružovom maľovanom
podklade prechádza až do polohy intímneho charakteru, v ktorom sa forma
prelína do abstraktnej kompozície. Námet záznamu tak zneisťuje oko diváka, ktorý
sa snaží zorientovať vo fáze premeny.
Autorov spoločne prepája výskum a pozorovanie, ktoré sú pre nich
neoddeliteľnou súčasťou v procese tvorby umeleckého diela. V rámci svojich diel
sa pohybujú v oblastiach psychoanalýzy, filozofie, antropocénu, kyberpriestoru
a kolektívnej pamäte. V prezentovaných dielach sú použité vlastné autorské
techniky. Ideou výstavy nie je zámerné hľadanie spoločnej obsahovej roviny, ale
snaha predstaviť individuálne umelecké programy a ich susedstvá, reflektované
v jednom priestore a v rovnakom čase. Ich pôvod vychádza z Otvoreného
ateliéru maľby (Fakulta výtvarných umení, Akadémie umení v Banskej Bystrici),
v ktorom paralelne študovali a teraz sa selekcia diel piatich absolventov spája
v spoločnom výstavnom projekte „Dobré susedstvá“.


DÁVID BÁTORA (1999), zameriava sa na skúmanie pamäte opustených, aj stále
živých miest, ktorá sa prelína s fenoménom digitálneho priestoru. Vznikajú tak
bezvýchodiskové liminálne priestory, kde sa realita a virtualita navzájom deformujú.
Kľúčovou súčasťou v jeho dielach je experiment s maliarskym a grafickým médiom.
V OAM študoval v rokoch 2019 – 2024.


ADELA ŠKORCOVÁ (2000), v tvorbe skúma spôsoby medzigeneračného
odovzdávania informácií a uchovávania pamäte v regióne Hornej Nitry,
predovšetkým Uhrovskej doliny, v ktorej žije a tvorí. Stvárňuje príbehy pôvodnej
architektúry, predmetov, textov a fotografií, ktoré počas výtvarného výskumu
zhromaždila. V OAM študovala v rokoch 2020 – 2025.


SILVIA BALÁŽOVÁ (1998), vo svojej tvorbe pracuje s prírodným prostredím ako
s aktívnym partnerom. Skúma čas, pominuteľnosť a jemné, často prehliadané
procesy. Najmä cez médium maľby skúma medzidruhové vzťahy a subtílne posuny,
ktoré formujú vzájomné prepojenia medzi ľudským a neľudským svetom. V OAM
študovala v rokoch 2022 – 2024.


ALŽBETA HRNČIAROVÁ (1999), zaoberá sa symbiózou človeka a prostredia na
osobnej, ale aj širšej hranici. Jej tvorba zobrazuje vlastný vzťah k duchu mesta
a prírody, ale aj ekologické následky dopadu ľudskej činnosti na životné prostredie.
V OAM študovala v rokoch 2019 – 2024.


JAKUB MLYNARČÍK (2000), zaoberá sa otázkami identity s dôrazom na individualitu
a sebareflexiu. V dielach pracuje s ideou liminálneho priestoru (priestor medzi
žánrami, médiami, priestor kde sa stará identita stratila a nová sa ešte nevytvorila).
V OAM študoval v rokoch 2023 – 2025.

Celoročnú činnosť Nástupišťa 1-12 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.