Jozef Pilát

Počas festivalu KVANTUM 2026 predstavil  druhú a tretiu fázu svojho projektu Agrofuturizmy – Zrenie a Žatvu, ktoré reflektujú proces transformácie, načúvania krajine a hľadania novej rovnováhy medzi tradíciou, technológiou a budúcnosťou vidieka. 
Prvá fáza bola realizovaná na Nástupišti 1-12 v roku 2025. 
Projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia formou štipendia.


Jozef Pilát je vizuálny umelec tvoriaci v podtatranskej obci Šuňava. Vo svojej tvorbe sa venuje viacerým médiám – maľbe, kresbe, priestorovým objektom a inštaláciám. V umeleckom výskume sa zaoberá tým, ako globalizovaný svet ovplyvňuje naratívy a ako dokážu lokálne príbehy spätne ovplyvňovať globálny svet.
Kurátorka: Nina Vidovencová



Zrenie – 2. fáza Tatranského Agrofuturizmu, jún 2026, trvalo osadená inštalácia, lúka Pažite
Ticho prerastá kov predstavuje druhú fázu projektu Tatranský Agrofuturizmus. Kým Sejba pracovala s obrazom krajiny a jej pamäťou, Zrenie obracia pozornosť na samotnú krajinu. Na jej schopnosť pokračovať v tvorbe a dokončiť to, čo človek iba začal. Ak bola Sejba zasadením semienka, Zrenie je o čakaní. Tým zvláštnym obdobím, keď sa navonok zdá, že sa nič nedeje, no pod povrchom už prebieha všetko podstatné.Ústredným prvkom diela je kovová konštrukcia v tvare bodliaka pripravená na postupné obrastanie paviničom trojlaločným. Dnes vidíme len kov. Konštrukciu. Náznak budúceho tvaru. O pár rokov však bude dielo vyzerať úplne inak. Pretože sa ho ujme krajina. Znie to možno jednoducho, ale práve v tom spočíva podstata celej práce. Objekt nevzniká v okamihu svojho osadenia. Vzniká pomaly. Dozrieva. Spolu s časom, počasím, rastlinami a všetkým, čo sa okolo neho deje.Kov býval symbolom pokroku, kontroly a ľudskej snahy pretvárať svet podľa vlastných predstáv. Pilát ho používa inak. Stáva sa oporou pre rast. Kov a rastlina tu nestoja proti sebe. Postupne sa učia spolu existovať. Tak trochu ako susedia, ktorí po rokoch nájdu spoločnú reč. Dielo zároveň nadväzuje na agrofuturistickú sci-fi poviedku Niny Vidovencovej, v ktorej sa bodliak stáva symbolom pamäti krajiny. Rastlinou, ktorú sa človek celé generácie snažil odstrániť z polí, ciest aj predstáv o tom, ako má vyzerať správne usporiadaný svet. Napriek tomu sa vracia. Nie preto, že bojuje. Preto, že prežila. A tak bude bodliak vďaka spolupráci s Nástupište 1–12 ďalej zrieť vo verejnom priestore Pažitia. Rok za rokom. Spolu s krajinou.V skratke môžeme povedať, že Ticho prerastá kov je dielom o čase. O pomalých procesoch, ktoré sa odohrávajú mimo ľudskej potreby okamžitých výsledkov. O krajine, ktorá nepotrebuje našu pozornosť, aby pokračovala vo svojom raste. A možno aj o nádeji, že budúcnosť nemusí vzniknúť z ďalšieho veľkého plánu. Niekedy stačí vytvoriť podmienky, v ktorých môže niečo dozrieť.


Dielo je voľné prístupné pre verejnosť, Pažite, Podhradie

Žatva – 3. fáza Tatranského Agrofuturizmu, interaktívny objekt, 2026
Žatva predstavuje záverečnú fázu projektu Tatranský Agrofuturizmus. Nie je však koncom príbehu. Skôr momentom, keď sa všetko, čo bolo zasiate a nechalo dozrieť, premieňa na skúsenosť. V centre všetkého stojí z0t0r vol. 2 – hybrid traktora a bicykla poháňaný dvoma ľuďmi. Na prvý pohľad môže pôsobiť ako stroj z alternatívnych dejín poľnohospodárstva. Akoby vznikol vo svete, kde sa technologický pokrok neodvíjal od výkonu, rýchlosti a spotreby, ale od schopnosti spolupracovať. Možno to znie trochu zvláštne, ale práve o tom celý projekt je. O hľadaní budúcnosti, ktorá nevyrastá proti krajine, ale spolu s ňou.Dve kolesá z0t0ra nesú rôzne významy. Jedno patrí lokálnej skúsenosti – konkrétnemu miestu, telu, pamäti a každodennej starostlivosti. Druhé odkazuje na globálne vzťahy, ekologické prepojenia a dôsledky rozhodnutí, ktoré presahujú hranice jedného poľa či jednej krajiny. Potrebujeme oboje. A z0t0r nám to pripomína veľmi jednoduchým spôsobom.Ak jeden prestane šliapať, stroj stráca smer. Začne sa otáčať okolo vlastnej osi. Nepokazí sa. Len sa prestane pohybovať vpred. Znie to ako mechanický detail, ale funguje to aj ako obraz sveta, v ktorom žijeme. Svet sa nedokáže pohnúť ďalej, ak zabudne na miesto, z ktorého vyrastá. Rovnako však nemôže ignorovať súvislosti, ktoré ho presahujú.Pilátov agrofuturizmus neponúka víziu ovládnutej prírody ani návrat do romantickej minulosti. Predstavuje skôr pokus predstaviť si budúcnosť, v ktorej technológie vznikajú z pozorovania krajiny, nie z potreby ju ovládnuť. Budúcnosť, kde pohyb vpred nezávisí od rýchlosti, ale od schopnosti nájsť spoločný rytmus.A možno je práve preto z0t0r pripomienkou, že rovnováha medzi človekom a krajinou je niečo, čo musíme nachádzať a znovu uvádzať do pohybu.