Výstava je výstup z (nielen) maliarskeho týždňového pléneru v Topoľčanoch študentov Ateliéru obrazu Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach.
Podivné slovíčko plenér, pochádzajúce z francúžštiny zvyčajne používame v maliarskom žargóne pre popísanie romantického pobytu maliarov v prírode. Tak trochu podľa vzoru Barbizonskej školy, s plátnom a prenosným stojanom na pleciach, osamelý maliar objavuje lesíky a polia, hľadá tú správnu kompozíciu, a to správne svetlo. Plein air, by sme však z francúzštiny jednoducho preložili ako „vonku“, alebo doslovne ako otvorený vzduch. Pre Ateliér obrazu košickej Fakulty umení je to tiež symbolický moment, keď po dlhej dobe vyučovania online vďaka pandémii a intenzívnom letnom semestri vychádzame vonku a konečne tvoríme na čerstvom vzduchu- a pre divákov „tam vonku“.
Skutočný názov výstavy pochádza z piesne „Dear Prudence“ od Beatles: je to jednoduchá a zároveň v niečom veľkolepá výzva ísť von sa hrať, kde slnko je vysoko a obloha je modrá. Hrať sa- bez klasických kontrolných mechanizmov, akademického sveta, objavovať čosi nové zo seba, ale aj zo sveta naokolo- to bol hlavný cieľ tohto plenéru.
Hoci išlo o krátky, 5 dňový workshop, výsledkom je taký objem maliarských aj nemaliarských prác, že divák sa na výstave stretáva už s radikálnejším výberom. Diela vznikali v medzipriestore dvoch orientačných bodov v krajine: Duchonky a Podhradia. Agrárnosť vykostených lúk a stodôl sa v dielach stretáva s nostaligickou, lepkavou pohodou Duchonky, ponorenej do borovicových lesov, vďaka ktorým študenti/ky dokázali tvoriť vonku aj počas rekordne horúcich dní. Napriek silnému vplyvu okolitej krajiny, mnohí si so sebou priniesli svoje témy:
Martina Mosejová dlhodobo rieši tému absencie, ktorá sa z osobnej skúsenosti presúva do magického sveta takmer monochrómnych priestorov.
Nancy Lacová reaguje na objekty a miesta- z detskej plastovej hračky sa stáva hlavný hrdina jej obrazov, ponorených do melancholickej atmosféry.
Maroš Bavoľár, problematizuje stereotypné postavenie muža- v krajine okolo topoľčian sa tak stáva raz kovbojom, raz pastierom, ktorý niekedy vedie svorku a niekedy naopak splýva so zvieraťom do symbiotického celku.
Júlia Ardamica reaguje na okolité prostredie, najmä na historické poľnohospodárske stroje a náradia v okolí salaša na podhradí- v jej expresívnom prevedení sa však stávajú takmer abstraktnou farebnou skratkou.
Rachel Jutková pokračuje vo svojom dlhodobom, nielen maliarskom programe- v jej maľbách sa opakovane objavuje plynúca voda a hladina- nielen ako predloha, ale aj ako fyzický spôsob maľby- pigmentové škvrny sa roztekajú a rozmývajú v mokrých nánosoch na prírodných podkladoch v na pohľad náhodnom, ale predsa pevne kontrolovanom vlnení.
Ľubomíra Horňáková reaguje na chatovú oblasť Duchonky- v jej obrazoch sa však dovolenková pohoda stáva existenciálny, až mysterióznym, snovým priestorom, možno dejiskom rituálu s príznakom nebezpečenstva.
Poslednou vystavujúcou je Eva Vaňová, ktorú v prírodnom prostredí inšpiroval život včiel, do ktorého sa bezprostredným, odvážnym maliarskym jazykom ponára a vciťuje.
Výstavu dopĺňajú drobné foto zábery a video práce, vrátane experimentov pedagógov, Evy Moflárovej a Ota Hudeca, ktorí neodolali tvorivej atmosfére plenéru.
Come out and play!
Celoročnú činnosť Nástupišťa 1-12 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
